Peter Mak

Adamko vytiahol zo školskej aktovky kľúče, zaštrngotal nimi, červený vložil do kľúčovej dierky a obtiažne si otvoril vchodové dvere do vstupnej haly.

Adam Ostružina bol sedem a pol ročný chlapec s čiernymi vlasmi ako tá ostružina, hnedými veľkými očami a snami, ktorými mohol konkurovať ktorémukoľvek inému dieťaťu. Bol to už veľký chlapec, preto sa otec i mama rozhodli, že môže zo školy chodiť sám. Zo začiatku si Adam nevedel zvyknúť, že maminu tvár nevidí v dave, no neobyčajne rýchlo si navykol na novozavedený systém. Navyše, škola bola iba desať minúť chôdze od jeho domu, polovičný, ak bežal.

Vošiel do chodby, zavrel sa sebou ťažké drevené vstupné dvere so stredovou presklenou vitrážou, vyzul sa a začal sa vyzliekať z bundy. Vešiaky boli napriek všetkej jeho snahe stále vysoko nad nim a tak bundu len zložil a opatrne napchal na poličku, do ktorej pred malou chvíľou odložil tenisky. Otca vždy rozhnevala skrkvaná vetrovka, ale vešiaky nikdy nedal nižšie.

Rachot. Rinčanie skla. Adam sa zľakol, že svojou neopatrnosťou rozbil zrkadlo v hale. Sedem rokov nešťastia, o ktorom babka často hovorievala, by nezniesol. Rýchlo sa otočil, no celá sklenená stena bola v poriadku. Stála, majestátne sa pred ním vzpínala a neustále simulovala dianie pred ňou. Adamko občas vo svojich snoch prechádzal zrkadlom do iných svetov, no jeho spolužiaci sa mu iba smiali, keď im povedal, že za zrkadlom by sa mohol schovávať rovnaký svet, ako je ten náš, len ľavá a pravá strana by boli vymenené.

Dunivý dopad, výkrik. Rozhodne to nebolo sklo. Zvuk prichádzal spoza zatvorených dverí vedúcich do domu. Zabúdajúc na aktovku otvoril opatrne dvere. Čo ak sú v dome zlodeji? Mohli by mu niečo spraviť. Musí byť ticho ako myška, ako opakovala mama. No zvedavosť bola silnejšia.

Oboma rukami siahol po kľuke, zovrel a mierne potiahol. Musel vynaložiť všetku silu, aby kľučkou pohol. Táto našťastie nevŕzgala, preto sa mohol nečujne dostať do predsiene s knižnicou.

„Jebať celý tento skurvený štát! Nebol som v tej kurevskej zime štrngať kľúčami ako k___t pre to, aby moje decko nemalo čo dať do úst!“ rozkrikoval sa muž.
„Nejako bolo, nejak bude,“ odpovedal ženský hlas plný bielej lži, súcitu a slzami na krajíčku.
„Nie si ty tá, čo hovorieva, že dobré už bolo, bude už len horšie?“ osopil sa chlap, z ktorého razil alkohol.

Adamko stál v chodbe a počúval známe hlasy. Tie, ktoré ho doprevádzajú doterajším životom, ktoré mu hovorili o behu sveta. Od kočíka, cez kolísku až po začiatok školského roku. Boli s ním neustále, poučovali a vysvetľovali takmer bez prestania. Teraz im však nerozumel.

Slová, ktoré počul, boli pre neho nové a ich symboliku nedokázal k ničomu priradiť. Adam sa rýchlo stratil v konverzácii, keďže nepoznal, o čom sa rodičia rozprávajú. Tón, tempo i intenzita hlasu bola rovnaká ako v niekoľkých predchádzajúcich dňoch, kedy sa otec s mamou rozprávali rovnakým štýlom po tom, ako ho uložili do postele. Nik mu nedokázal vysvetliť, čo sa deje okolo neho, nikto nevedel povedať Adamkovi, že rodičia sa hádajú, pretože aj oni, napriek tomu, že sú pre Adama hrdinami, majú problémy ako bežný smrteľník.

Obaja rodičia boli v kuchyni, v miestnosti trikrát štyri metre so štvorcovou korkovou podlahou. Mama sa opierala chrbtom o kuchynskú linku s rukami prekríženými na prsiach. Tmavočervená farba, ktorá prekryla originálny hnedý odtieň jej vlasov, už nezakrývala korienky. Červenú si vybrala kvôli jej šatám, ku ktorým dokonale ladili, no nanešťastie, mama sa do nich už nezmestí. Za posledných sedem mesiacov jej narástlo veľké bruško.

Adamko si zmeny všimol a pri otázke, prečo má mama pomaly také bruško ako dedko, odpovedali mu, že mama papá veľa sladkostí, aby mal Adam sestričku. Adam sa preľakol, či aj dedko s babkou nebudú mať dievčatko, ale svoje myšlienky si nechal pre seba.

Otec sedel za stolom s očividne zlou náladou. Aj keď sedel, bol pre Adama obrom. Otcovi siahal niečo povyše pása, preto sa vždy tešil, keď si ho otec vyhodil na široké plecia jeho silnými rukami, ktoré určite zmohli aj býka. Ocko pracoval v miestnej fabrike, preto bol taký silný, myslel si Adam. Výhľad z otcových pliec, keď Adama šteklili otcove havranie vlasy pod nosom, bol na nezaplatenie. Adam mal v tých chvíľach pocit, že videl aj za obzor.

Na stole pritisnutom k stene stála fľaša. Bola do polovice plná priezračnej štipľavej tekutiny, ktorá Adamovi ani nevoňala a ani nechutila, keď si sŕkol z otvocho pohára na rodinnej oslave. Adam využil príležitosť, keď sa otec vzdialil a nepozeral sa. Adamovi sa z nej roztočila hlava a po pohári mlieka ho aj rozbolelo bruško. Otcovi sa bál priznať pre jeho výbušnú povahu a kožený opasok, ktorého pálenie cítil ešte stále. Svoje tajomstvo prezradil mame a tá vzala celú príhodu s úsmevom, no po súhlase, že sa jej už nenapije, súhlasila, že otcovi nič nepovie.

Teraz bolí bruško určite ocinka, pomyslel si Adam Ostružina, vidiac otcove zvráštené čelo, prižmúrené oči, zovreté päste s prekríženými prstami, na ktorých pulzovali hrubé modré žily.

„Ako mi to Filip mohol spraviť? Však sme boli kamaráti! Pracoval som tam DVADSAŤ pri_ebaných rokov! A on ma teraz len tak vyhodí? Ku_va jedna!“ ozval sa Peter.
„Dostal to nariadené od toho vášho nového šéfa, nie? Nemal teda zrejme na výber.“ obraňovala Andrea ich rodinného priateľa.
„Myslíš Gustáva Prepeličku? Dostal nariadené zredukovať stavy, čiže Filip určite na výber mal. Mohol vyraziť Erika Hudeca či Martina Korelu. Obaja sú starší ako ja, pracujú menej ako ja. Nie, on radšej vrazil dýku do chrbta MNE! Ten hajzel!“ nadával Peter búchajúc do stola päsťou.

Jeden pohárik nasledoval ďalší. Peter si nalieval sám nečakajúc, kto mu čo ponúkne. Manželka by mu rozhodne už nenaliala. Dobre vedela, akým agresívnym sa Peter stáva, keď si vypije. Preto sa ho teraz stránila a držala sa od neho čo najďalej.

„Nájdeš si inú robotu,“ povzbudila Andrea manžela.
„Pi_u nájdem a nie novú robotu. Všade teraz prepúšťajú! Aj Michal Oslák zostal bez roboty. Už tri mesiace je na úrade a holý k___t našiel.“

Adam mal slzy na krajíčku. Nevedel pochopiť, prečo sa jeho otec rozkrikuje, kým mama rozpráva s pokojom prekrytým strachom. Nerozumel slovám a ich významu. Napätie celej situácie aj s atmosférou v ňom vyvolalo dojatie. Rozplakal sa.

„Nerev!“ zahriakol ho otec. Nenávidel detský plač.
„Nerev, lebo ti natrieskam!“ zahrozil, no krik mal opačný účinok. Sedemročný chlapec s tmavými vlasmi sa ešte viac rozplakal.

Peter Ostružina sa postavil a alkohol mu udrel do hlavy. Zapotácal sa pričom zhodil stoličku, tá vrazila do nohy stola a zhodila flašu s vodkou. Adam sa pri údere ešte viac rozplakal. Andrea vedela, že bude zle hneď, ako sa Petrovi navrátil balans a siahol si po opasku. Skočila medzi plačúce dieťa a rozzúreného manžela, nemysliac na následky. Chcela ochrániť jej prvorodeného syna pred krutým impulzom brutality spôsobenej alkoholom. Ponúkla svoje telo namiesto synovho.

„Neplač. Už je všetko v poriadku,“ čičíkala matka svoje dieťa. Držala ho v pevnom objatí, pričom jednu ruku mala v chlapcových vlasoch a druhou ho hladila na chrbte. Adamkov plač začal ustávať. Z plaču prešiel do vzlykov až nakoniec stíchol. Len nemo pozeral na mamu, ktorá sa odtiahla.
„Mami?“ spýtal sa Adamko nesmelo.
„Áno, synček?“
„Prečo už nemáš také veľké bruško?“